Bekim: Najväčšia motivácia je, že ľudia to vidia. Bekim nemal nikdy chodiť, ani hýbať rukami a aha

Kto ho nikdy nevidel, iba počul jeho hlas, napríklad v rádiu alebo na internete, povedal by, že to musí byť šťastný muž, plný radosti a humoru. A hlavne zdravý na sto percent. Ale nie je to úplne tak, je tu háčik. Keď bol v puberte, mal úraz na bicykli, v ktorom videl svoju budúcnosť. V jednom momente sa to však zmenilo a Bekim ostal na invalidnom vozíku. Hovorili mu, že nebude chodiť ani hýbať rukami. On všetkým ukázal, že jeho viera je silnejšia ako diagnóza a svojím príbehom dnes motivuje ďalších mladých ľudí s pohybovými ťažkosťami.  

V posledných rokoch môžeme sledovať na sociálnych sieťach, ako cvičíš a motivuješ na cvičenie ďalších ľudí, ktorí sú na vozíčku, alebo majú iný problém s pohybom. Kedy si ty začal s cvičením? Zrejme krátko po úraze. 

Bekim: Cvičím od začiatku. Hneď ako som mal úraz, od prvého momentu, ako to bolo možné, som cvičil a cvičím odvtedy stále. Bol som v rôznych rehabilitačných strediskách. Akurát za posledné roky to ľudia vidia vďaka internetu, že Bekim cvičí a začali to vnímať. Pred piatimi rokmi som s mojím trénerom Michalom Hančíkom išiel do Ameriky. V San Diegu sme absolvovali rehabilitáciu. Tam nás vyškolili, ako pracovať s vozičkármi. A vo fitnescentre v Pezinku, ktoré spolu máme, sme vybudovali časť pre vozičkárov. Aby som tam mohol cvičiť aj ja. No a tým, že sme to dávali na internet, ľudia sa začali ozývať, či sa môžu pridať.

Tréner s nimi cvičí, ja som tam tá „huba“, ktorá zatiaľ hovorí s ich rodičmi a priateľmi o tom, čo ich čaká, ako to zvládať a podobne.

Koľko takýchto cvičencov máte? 

Bekim: Teraz máme asi 15 ‒ 20 členov. Máme tam ľudí, ktorých sme postavili na nohy po roku a pol. Sú to hlavne mladšie ročníky. Do tých 50 rokov, päťdesiatnik tam bol teraz jeden pán.

Ja neviem, či ich motivujem; oni prídu k nám a cítia sa dobre, lebo si jeden z druhého robíme „srandu“. Nehovorím mu neboj sa, zajtra sa postavíš, lebo by som ho klamal. Najviac, čo môžu pre seba urobiť, je, že budú cvičiť. Sme tam dobrá partia. Motivácia je určite dôležitá, dôležité je, ako sa im to podá. Ale všetci to vidia na mne. Myslím si, že to motivuje, keď vidia, že aha, Bekim chodí.

Tá najväčšia motivácia je, že ľudia to vidia. Bekim nemal nikdy chodiť, nikdy nemal hýbať rukami a aha.

Kde si ty zo začiatku bral motiváciu a silu?

Bekim: Najväčší prelom prišiel, keď som sa zobudil po operácii a povedal som si, že aha, a už v nemocnici prišli také tie prvé úspechy. Keď som odchádzal domov, už som dokázal zdvihnúť ovládač. Pôvodne som po operácii vôbec nevedel pohnúť s rukou. Ale každý deň som na izbe trénoval s rukou zdvihnúť ovládač a keď som odchádzal domov, už to išlo.

Potom v Kováčovej som sa nedal tlačiť na vozíku. Trvalo mi dve hodiny, kým som prešiel z miesta na miesto. Ale prešiel som to, na druhý deň už to išlo rýchlejšie a každým dňom to bolo lepšie.

A po mesiaci som povedal chalanom, aby ma postavili, stál som 2 sekundy.

Chce to určite vnútornú silu a disciplínu. Pomáha ti, že si predtým športoval? 

Bekim: Toto je veľká pravda, tým, že som športoval, mal som v sebe disciplínu, nebehával som už, ale chodil som do fitka. A ešte na rehabilitácie do Pezinka. Málokto vie, že to nie je iba blázinec, ale aj výborné rehabilitačné centrum, kde mi tiež veľmi pomohli. Od začiatku som absolvoval všetky rehabilitácie a cvičenie, čo mi mohli pomôcť. Za to patrí vďaka mojim rodičom, že sme si to mohli dovoliť.

Dvakrát denne som cvičil, ale vtedy ešte nebol internet a nikto to nevidel. Ide o to, kto sa k tomu ako postaví. Treba vydržať, ja som sa tiež nevedel hneď postaviť z postele, lebo je to dlhá cesta.

Aké cviky alebo fyzické aktivity ti v poslednom období pomáhajú? 

Bekim: Nezameriavame sa na určitú časť, robíme to komplexne, mostík, chodenie po štyroch. To sú cviky, na ktoré by niekto povedal, že no… Ale majú veľký význam. Najlepšie, čo môže byť pre vozičkára, je, keď ho tréner dá do polohy, do ktorej sa bežne nedostane. Ja som bol v USA a oni ma dali do výpadu. Dostanú ťa do polôh, ktoré pre teba nie sú bežné.

Brutálne cvičenia sú na stabilitu, na stred tela. Keď si ako ja od krku ochrnutý, tak ti brucho nezapína, preto robíme veľa „brušákov“. Keby som nezapájal brucho, tak bez „chodítka“ neviem vôbec stáť.

Nedávno si sa pochválil, že už nejaký čas sa vieš osprchovať postojačky. Ako to bolo prvýkrát?

Bekim: Bol som tuším v Amerike a bola tam špinavá vaňa. Tak som sa tam postavil, lenže v sprche to je nebezpečné. Ale ustál som to a odvtedy sa staviam v sprche vždy.

Keď mi nedávno zariaďovali byt, úmyselne sme dali všetko vyššie. Kuchynskú linku, všetko mám tak, aby som sa musel postaviť. Potrebujem to tak, aby to bolo ako keby som zdravý.

Už dávno si upozorňoval na problém vozičkárov s bezbariérovým prístupom, zlepšilo sa to za posledné roky? 

To, že je problém sa niekam dostať, to chápem pri tých starších stavbách. Niektoré sa to snažia dodatočne upraviť, čo je super. Ale stavajú sa aj nové budovy, ktoré nie sú prispôsobené. Často sa stáva, že niektorí stavitelia na vozičkárov zabudnú.

Stretávaš sa s ľuďmi na vozíčku, s pohybovými ťažkosťami. Aké ich problémy ešte vnímaš, čo by im pomohlo? 

Ľudia by chceli chodiť cvičiť, ale, žiaľ, rehabilitácie sú drahé. Nevidím zmysel v tom, prečo ti štát preplatí iba to, čo predpíše doktor. Prečo si nemôžu vybrať, kde tie peniaze dať na rehabilitáciu?

To cvičenie nie je vždy lacné. Pre trénera je to podstatne namáhavejšie, ako cvičiť so zdravým človekom; aj na priestor je to náročnejšie, aj na vybavenie a znalosti, ktoré sú nevyhnutné na bezpečné cvičenie. Ja som vždy peniaze na cvičenie mal, a keď som nemal ja, tak mi to zaplatili rodičia. Mnohí, ktorí by to potrebovali, si to však dovoliť nemôžu a potom musia hľadať provizórne riešenie v podobe 2 % a podobne. Som za to, aby si mohli sami vybrať, kde im vyhovuje cvičiť a rehabilitovať s finančnou podporou štátu.

Redakcia

Foto, video: Instagram Bekim Aziri

About Author

Ladislav Bučík

See author's posts