Situácia v poskytovaní pomôcok v 60. až 80. rokoch

Prinášame vám historický prierez vývojom a výrobou ortopedických pomôcok. Zdrojom týchto úryvkov je publikácia ,,50 rokov zdravotnej starostlivosti V ORTOPEDICKEJ PROTETIKE na Slovensku”, ktorej autorom je skúsený ortopéd a hlavný odborník pre ortopedickú protetiku na Slovensku MUDr. Ján Koreň. Každý týždeň nájdete na stránkach Ortopedického magazínu nové pokračovanie. Pokračujeme v sérii článkov: Technicko-výrobné pracoviská v ortopedickej protetike. 

Situácia v poskytovaní pomôcok v 60. až 80. rokoch

Po vzniku protetických oddelení v 60. rokoch spočiatku pretrvával zaužívaný systém poskytovania pomôcok. Po predpísaní ortopedickej pomôcky odborným lekárom sa pacient dostavil s predpisom na protetické oddelenie alebo na tzv. výjazdové (vysunuté) pracovisko, kde mu zobrali miery na pomôcku a neskôr pomôcku aj odovzdali. Výjazdové pracoviská boli predovšetkým v okresných mestách a aj v niektorých kúpeľných mestách.

V roku 1970 mali tri protetické oddelenia na Slovensku 40 výjazdových pracovísk (z toho protetické oddelenie v Bratislave 20), v roku 1980 to bolo v SR 38 (z toho protetické oddelenie v Bratislave 17) a v roku 1990 v SR 30 (z toho v Bratislave 17). V 70. rokoch dochádzali technici z protetického oddelenia v Bratislave do nasledovných miest v Západoslovenskom kraji: Skalica, Senica, Myjava, Trenčín, Nové Zámky, Zlaté Moravce, Nitra, Dunajská Streda, Komárno, Levice, Topoľčany, Želiezovce.

V tom čase, pre nedostatok technických pracovníkov na protetickom oddelení v Banskej Bystrici, dochádzali technici z bratislavského protetického oddelenia na výpomoc aj do miest v Stredoslovenskom kraji. Boli to Prievidza, Handlová, Považská Bystrica, Lučenec, Zvolen, Žiar nad Hronom, Rimavská Sobota a Veľký Krtíš.

Plán výjazdov sa robil na celý rok a na jednotlivé výjazdové pracoviská sa dochádzalo približne v mesačných intervaloch. Výjazd trval 3 – 5 dní, podľa toho, koľko miest na trase výjazdu bolo potrebné navštíviť. Na výjazdy chodili starší, skúsenejší technici. Brali miery na jednoduché ortopedické pomôcky, napr. bandáže, ortézy končatín a ortopedickú obuv. Menej často už brali miery na zložité pomôcky, na výrobu ktorých bolo potrebné zhotovovať sadrový negatív (odtlačok), teda na protézy a ortézy končatín. Miery na zložité korzety, napr. korzety Milwaukee, sa odoberali na protetickom oddelení. Bolo to nutné vzhľadom na zložitosť odoberania mier a nutnosť spolupráce až troch technikov pri zhotovovaní sadrového negatívu.

Podstatnou skutočnosťou v procese odobratia mier až odovzdania pomôcky pacientovi bolo, že všetky miery sa posielali do výrobného podniku PROTETIKA, kde sa spočiatku všetky pomôcky aj vyrábali. Zložité pomôcky vyrobili na skúšku – teda do stavu, keď sa na nich ešte dali urobiť úpravy podľa individuálnej potreby pacienta. Pacienta potom predvolali na skúšku na protetické, alebo výjazdové pracovisko. Tu pomôcku vyskúšali, ak bolo treba zaznamenali potrebné úpravy a poslali naspäť do výrobného podniku, kde ju dohotovili. Hotovú pomôcku zasa poslali na protetické pracovisko, tam pacienta znova predvolali na prevzatie, prípadne s pomôckou vycestovali na výjazdové pracovisko a tam ju pacientovi odovzdali.

Tento proces mal veľa nevýhod. Jednou z hlavných boli dlhé dodacie lehoty pomôcok. Na zložité pomôcky – protézy, korzety, ortézy končatín, zložitú ortopedickú obuv – museli pacienti čakať niekoľko mesiacov. Jednoduchšie pomôcky, napr. bandáže, ortopedické vložky mali dodacie lehoty niekoľko týždňov. Bolo to spôsobené opakovaným presúvaním pomôcky z protetického oddelenia do výrobného podniku, ale i dlhými výrobnými postupmi a tiež veľkým počtom pomôcok, ktoré sa v podniku vyrábali.

Ďalším negatívnym faktorom bolo, že na meraní, skúšaní, odovzdávaní a samotnej výrobe pomôcky sa podieľalo niekoľko pracovníkov. Jeden ortopedický technik ju meral, ďalší ju mohol skúšať a ďalší odovzdávať. Samotný výrobný proces pomôcky sa dial úplne mimo dosahu týchto technikov pracujúcich s pacientom, teda nemohli do procesu výroby zasiahnuť – riadiť ho. A navyše, aj na výrobnom procese sa podieľalo niekoľko výrobných pracovníkov.

Problémom bolo i to, že ortopedickí technici, ktorí pracovali s pacientom, mali síce vynikajúce odborné znalosti potrebné na výrobu pomôcky, ale menšie medicínske znalosti, teda vedomosti o chorobách pacientov, o fyziológii, anatómii, spôsobe liečby. A toto bola v systéme poskytovania pomôcok, nastaveného tak, že lekár predpísal pomôcku iba orientačne, teda bez jej bližšieho určenia, veľmi negatívna skutočnosť. Pomôcky sa predpisovali iba rámcovo, napr. predkolenná protéza, stehnová protéza či ortopedická obuv. A na technikovi (a teda na jeho znalostiach a zručnostiach) bolo, akú konkrétne dá pacientovi pomôcku urobiť.

Toto si uvedomovali vedúci lekári na protetických oddeleniach a situáciu sa pokúsili riešiť dvoma hlavnými, ďalej opísanými spôsobmi.

Zmena systému vzdelávania pracovníkov pracujúcich s pacientom

Z iniciatívy primárov protetických oddelení, MZ SSR schválilo nový vzdelávací program. V roku 1974 sa pri Strednej zdravotníckej škole na Záhradníckej ulici v Bratislave naštartovalo dvojročné nadstavbové štúdium nad úplným stredným odborným vzdelaním s maturitou. Jeho absolventom bol ortopedický protetik. V tomto programe bol podstatne vyšší podiel medicínskeho vzdelávania ako u technickovýrobných pracovníkov učňovských odborov. Odstránila sa tak nedostatočná medicínska erudícia pracovníkov pracujúcich s pacientmi a zvýšila sa úroveň poskytovanej zdravotnej starostlivosti z hľadiska adekvátnosti typu vyhotovenej pomôcky vo vzťahu k zdravotnej potrebe pacienta.

Prví absolventi ukončili nadstavbové štúdium v roku 1976. Ortopedickí protetici po zapracovaní sa priniesli výrazné skvalitnenie starostlivosti o pacientov.

Preberanie výroby pomôcok z PROTETIKy, n. p. na protetické oddelenia

Rozširovanie výroby pomôcok na OOP a jej preberanie z PROTETIKY bolo veľmi významné z hľadiska zlepšenia úrovne starostlivosti o pacientov. Znamenalo skracovanie dodacích lehôt pomôcok, rozširovanie sortimentu, skvalitňovanie pomôcok a ich individualizáciu – vyhotovenie pomôcky podľa individuálnej zdravotnej potreby pacienta.

V tomto období sa výroba pomôcok na oddeleniach ortopedickej protetiky na Slovensku realizovala troma spôsobmi:

1. Celá pomôcka bola zhotovená na oddelení ortopedickej protetiky z nakúpeného materiálu podľa individuálnych mier pacienta. Pomôcku na oddelení technik zmeral, vyskúšal a odovzdal, a čo je dôležité, žiadna z výrobných operácií sa nerobila mimo oddelenia. Išlo najmä o moderné typy pomôcok vyrábaných z polotovarov, z modulov, vysokoi nízkoteplotných termoplastov, z laminátov.

Boli to napr. protézy HK a DK z materiálov firmy Otto Bock, ortézy končatín a trupu najmä korekčného typu, mäkké bandáže všetkých typov, ortopedické vložky. Ortopedická obuv sa vzhľadom na osobitný charakter výroby vyrábala v PROTETIKE, n. p., na oddeleniach sa vyrábať nemohla. Na túto výrobu boli totiž potrebné veľké dielenské priestory, nákladné technologické zariadenia, sady sériových a individuálnych „kopýt“ (modelov) na výrobu obuvi.

2. Niektorá časť pomôcky alebo technologická operácia boli realizované u iného subdodávateľa. Na protetickom oddelení sa odobrali miery na pomôcku, prípadne sa vykonalo jej odskúšanie či odovzdanie a tiež časť jej výroby. Sem patrila predovšetkým výroba pomôcok v spolupráci s PROTETIKOu, n. p.

Spolupráca sa realizovala nasledovne: lekárom predpísanú ortopedickú pomôcku zmeral technik na protetickom oddelení, merné podklady poslalo oddelenie do PROTETIKY, kde pomôcku rozpracovali na skúšku, rozpracovanú pomôcku vrátili z PROTETIKY na oddelenie, kde ju technik odskúšal pacientovi a nechal ju na oddelení dokončiť. Potom sa pomôcka odovzdala pacientovi, alebo mu ju zaslali poštou. V tom čase bolo možné jednoduché pomôcky zasielať poštou. Robila tak PROTETIKA, n. p. i oddelenia ortopedickej protetiky, kde na to mali zriadenú expedíciu.

3. Celá pomôcka bola zhotovená u iného subdodávateľa (v 60. až 80. rokoch takmer výhradne v Protetike, n. p.).

Znamenalo to, že na protetickom oddelení sa vykonalo zmeranie pomôcky, prípadne jej skúška a odovzdanie. Celá výroba sa však realizovala v Protetike.

Spôsob spolupráce bol ako v predchádzajúcom prípade, avšak Protetika, n. p. mohla sama pomôcku dokončiť a prípadne poslať poštou pacientovi.

Poslednými dvoma spôsobmi sa vyrábali najmä tzv. klasické pomôcky – protézy a ortézy končatín, trupu a väčšina ortopedickej obuvi vyhotovovanej podľa individuálneho kopyta.

Vývoj výroby ortopedických pomôcok (v % a absolútnych číslach) na oddeleniach ortopedickej protetiky v spolupráci s Protetikou, n. p. v rokoch 1970, 1980, 1990 v rámci Slovenska ukazujú grafy č. 8 a 9.

V 80. rokoch prišlo tiež k dôležitej zmene a výraznému kroku v zlepšení starostlivosti o amputovaných pacientov – na protetických oddeleniach sa začalo s výrobou protéz z dovozových polotovarov od firmy Otto Bock z vtedajšej Nemeckej spolkovej republiky (západného Nemecka). Dovoz zabezpečovala Protetika, n. p. Tieto pomôcky predstavovali európsky štandard a boli vo veľkom rozsahu používané v tzv. západných krajinách. Boli to endoskeletové protézy zhotovované z modulov – polotovarov (kde nosnosť protézy zabezpečuje centrálna trubka, tvar končatiny je nahradený molitanovým krytom – epitézou). (Obrázok č. 219).

Tieto protézy predstavovali výrazný technologický pokrok oproti dovtedy vyrábaným pomôckam. Začali, žiaľ v malej miere, nahrádzať tzv. klasické protézy zhotovované z klasických materiálov ako kov, spevnená koža, menej plast.

Nové protézy mali kvalitnejšie stavebné komponenty (kĺby, chodidlá, adaptéry a ostatné súčiastky) a poskytovali tak pacientom podstatne lepšie možnosti chôdze ako dovtedajšie typy pomôcok. Okrem toho, na ich pripojenie k telu pacienta sa používali plastové objímky alebo lôžka, ktoré sa vytvarovali podľa sadrového modelu pacientovho kýpťa a ďalej sa opracovali. Bol to moderný spôsob tvarovania objímky a pripojenia protézy k telu pacienta, ktorý sa v modifikovanej podobe používa dodnes.

V týchto rokoch sa sporadicky začali objavovať aj myoelektrické protézy HK, ktoré pracujú na princípe snímania akčných potenciálov pracujúceho svalu (zvyčajne kýpťa). Protézy sa dovážali od rakúskej firmy Wiennatone, neskôr Otto Bock (obrázok č. 220). Dovozcom všetkých komponentov zo zahraničia bola PROTETIKa, n. p., montovali sa a pacientom odovzdávali na protetických oddeleniach.

Napriek postupnému zavádzaniu moderných pomôcok do praxe, pretrvávali však negatívne javy najmä v organizácii protetickej starostlivosti. Napríklad k predpisu myoelektrickej protézy HK lekár vypracovával podrobný návrh a odôvodnenie, ktoré musela schváliť komisia pri MZ SSR. Tá zasadala len raz ročne. Až potom bolo možné protézu objednať, doviezť a vyhotoviť. V konečnom dôsledku to znamenalo, že pomôcka sa pacientovi aplikovala niekedy až po 2 – 3 rokoch od amputácie, čo bola veľmi dlhá doba a znamenala sťaženú adaptáciu pacienta na pomôcku, a teda jej nedostatočné využívanie. Deťom sa myoelektrické protézy vtedy, žiaľ, neaplikovali.

Záverom tejto časti sa dá povedať, že osemdesiate roky na Slovensku znamenali snahu o preberanie výroby pomôcok na oddelenia ortopedickej protetiky a predstavovali nástup modernej ortopedickej protetiky z hľadiska použitia nových technológií, materiálov a pomôcok.

Koniec úryvku, pokračovanie nabudúce: Vývoj v poskytovaní ortopedických pomôcok od 90. rokov až po súčasnosť

Zdroj: 50 rokov zdravotnej starostlivosti V ORTOPEDICKEJ PROTETIKE, MUDr. Ján Koreň, ISBN 978-80-971725-9-6

Na základe súhlasu autora na použitie diela.

Pokiaľ vás táto literatúra zaujíma, odporúčame vám aj vydanie ORTOPEDICKÉ POMÔCKY od pána MUDr. Jána Koreňa

Zdroj fotografií

Obrázok 219: Archív fotiek Otto Bock Slovakia

Obrázok 220: Archív ŠNOP