Rozhovor s primárom Hodosym: Dobrá nemocnica nemôže byť na každom kroku
Július Hodosy dnes pôsobí ako primár urgentného príjmu v ružinovskej nemocnici. Začínal na oddelení anesteziológie v Galante. Je členom vedeckého tímu v Ústave molekulárnej biomedicíny a Fyziologickom ústave Lekárskej fakulty UK v Bratislave. Okrem toho spoluzakladal občianske združenie na pomoc detským onkologickým pacientom
Opýtali sme sa Júliusa, čo pre neho znamená jeho práca lekára, ale aj ako vníma slovenské zdravotníctvo a čo by na ňom rád zmenil.
Prečo si sa rozhodol študovať medicínu?
Sám neviem prečo som sa rozhodol študovať medicínu. Chodil som na gymnázium, ktoré bolo zamerané ekonomicky, a pôvodne som chcel pokračovať na Ekonomickej univerzite, ale drvivá väčšina mojich spolužiakov išla následne na ekonómiu. Tak som si povedal, že budem iný a išiel som na medicínu. Možno je to hlúpy dôvod, ale v princípe to vnímam ako jedno zo svojich najlepších rozhodnutí.
Čm je pre teba povolanie lekára?
Povolanie lekára je pre mňa povolanie lekára. Skrátka, je to pre mňa práca, zároveň ma to baví, takže je to aj hobby. V tom mám asi šťastie. Vybral som si to. Neľutujem to, snažím sa to robiť najlepšie, ako viem za súčasných podmienok. Vedel som do čoho idem, aj keď všetky varovania, ktoré som počúval Vás nepripravia na realitu, ale v konečnom dôsledku, určite neľutujem svoje rozhodnutie zatiaľ ani po 22 rokoch.
Čo hovoríš na marketing, ktorý má covid? Nemala by ho mať skôr rakovina alebo iná smrteľná choroba?
Určite nechcem zľahčovať problematiku nádorových ochorení, v princípe vždy ide o vážne diagnózy, ktoré končia fatálne bez správnej a relatívne rýchlej liečby. Ale keď zoberieme štatistiky WHO za roky 2000-2019 globálne, tak v prvých 10 príčinách úmrtí sú nádory „až“ na 6. mieste. Ešte pred nádorovými ochoreniami sú určite kardiovaskulárne ochorenia, ale čo je zaujímavé tak napríklad aj zápaly pľúc a dolných dýchacích ciest. Mal som príbuznú pacienta, ktorá sa sťažovala ako je možné, že jej manžel umrel v 21. storočí na zápal pľúc. No je to možné a je to dokonca 4. najčastejšia príčina úmrtí celosvetovo. Ďalšia vec, o ktorej sa nekomunikuje sú tzv. preventabilné úmrtia. To sú úmrtia, ktorým ako vyplýva z názvu, sa dá predísť. Inými slovami nemuseli títo ľudia umrieť. A práve tieto úmrtia sú u nás jedny z najvyšších v EU a žiaľ málo sa o nich hovorí.
Problém COVIDu bol, že sa rýchlo šíri a v istom percente prípadov robí aj vážne problémy. Za iných okolností by to nemusel byť problém, ale keď východiskový počet pacientov je vysoký, tak aj pri relatívne nízkom percente komplikácií je absolútny počet pacientov vyžadujúcich zdravotnú starostlivosť vysoký, čo zahltí ambulancie a nemocnice. Keďže ide o infekčné ochorenie, ktoré sa navyše veľmi ľahko šíri, tak musíte dávať pozor aj na to, aby sa Vám pacienti s COVIDom a bez COVIDu nemiešali a navyše musíte zabezpečiť personál, ktorý sa bude starať o jedných aj o druhých. Obliecť sa do ochranných prostriedkov a následne sa vyzliecť trvá aj skúsenému minimálne 10-15 minút, takže obyčajný prechod toho istého personálu z jednej do druhej miestnosti tiež nie je úplne možný. Skrátka potrebujete dvojnásobný počet personálu. Mortalita pri covide je asi 1%, v priemere. Ale počas vrcholu jednotlivých vĺn bola tá mortalita niekoľkonásobne vyššia. V súčasnosti síce covid je pre nás problém, najmä pre nutnosť udržiavať miestnosti, kde budú títo pacienti vyšetrení a zároveň sa k ním stále obliekame do ochranných oblekov (aj keď ide o podstatne jednoduchšiu formu obliekania sa), a to nás zdržiava, ale mortalita je niekde pri 1%, možno o niečo menej. Inými slovami momentálne to nie je medicínsky problém, kým nepríde ďalšia vlna. Snahou aj na prvý pohľad nesúvisiacich opatrení bolo najmä spomaliť nábeh vlny a mierne ju oploštiť, aby vždy ostal priestor aj pre neCOVIDových pacientov. Pozornosť si zaslúžia preto práve tie vlny, a veľa vysvetľovania niečoho, čo sme naposledy zažili ako spoločnosť pred viac ako 100 rokmi (pozn. španielska chrípka, 1918-1920). Celá tá problematika je o to komplexnejšia a komplikovanejšia, že do toho vstupujú rôzne názory, rôzne politiky jednotlivých štátov, ale aj v rámci štátu. Zároveň išlo o ochorenie, ktoré nikto skoro nepoznal, takže každý síce „vedel“ ako sa to má liečiť, len tým pacientom to nikto osobne nepovedal, maximálne tak cez telefón a youtube videá. Takže nenazval by som to marketingom, ale išlo o seriózny problém, s ktorým sa bolo treba vysporiadať, a s ktorým reálne nikto nemal skúsenosti. Bez ohľadu na to, či bol vírus umelý a vypustený chtiac alebo nechtiac z Číny, Indie alebo USA, alebo vznikol sám od seba. V danom momente to bolo úplne jedno.
Ako veľmi je dôležitá psychika pacienta pri liečení?
Psychika je veľmi dôležitá. Veľa somatických ochorení má podklad práve v psychickom rozpoložení. Sem sa môže radiť napríklad búšenie srdca, zažívacie ťažkosti, vysoký tlak, ale tých ochorení je veľmi veľa. Faktom je, že v konečnom dôsledku aktuálny psychický stav veľa krát vie rozhodnúť o úspechu/neúspechu prípadnej liečby.
Pred 20 rokmi ti spolužiaci pľuli každý deň do skúmavky – ako dopadol tento výskum, ktorý si robil aj s kolegom Peťom Celecom a na čo bol zameraný?
Výskum pred 20 rokmi bol zameraný na popísanie alebo dokázanie mužského cyklu testosterónu, ktorý by bol podobný ženskému menštruačnému cyklu. Aj keď nie úplne ako ženský menštruačný cyklus, je pravdepodobné, že aj muži majú „svoje dni“, t.j. majú výkyvy v koncentráciách testosterónu počas nielen roka (pozn. najvyšší testosterón býva okolo jesene), ale aj počas mesiaca. Išlo o jeden z prvých našich experimentov, resp. o jednu z prvých štúdií. Navyše sme ukázali, že je spojenie medzi testosterónom a kognitívnym výkonom, konkrétne priestorovou orientáciou.
Na čom pracujete s Peťom Celecom teraz?
Momentálne Peter Celec rieši okrem iného extracelulárnu DNA a jej využitie v patofyziológii rôznych ochorení a v konečnom dôsledku aj diagnostike týchto ochorení. Ja sa zase venujem sepse a ako čo najrýchlejšie diagnostikovať mikroorganizmus aj s potenciálnymi génmi rezistencie na ATB, keďže práve cielená, resp. efektívna antibiotická terapia je kľúčová pri liečbe sepsy.
Ako je na tom slovenská veda?
Slovenská veda je na tom aj dobre, aj zle. Určite majú v súčasnosti doktorandi, diplomanti lepšie možnosti, ako som mal napríklad ja pred 20 rokmi, ale zase aj my sme na tom boli neporovnateľne lepšie v porovnaní s predchádzajúcimi generáciami vedcov. Vždy záleží na školiteľoch a ako ja, tak si dovolím povedať, že aj Peter Celec mal šťastie na svojich školiteľov, resp. ľudí, ktorí nám nebránili vyrásť ale pomohli nám. Na druhej strane, neprišlo to samé a museli sme si to odpracovať, zapojiť fantáziu, improvizovať, nie sa vzdať, že v tomto systéme sa to nedá. Ale o tom v podstate veda a výskum sú. Takže príležitosti sú, ale treba ich hľadať a aktívne sa tomu hľadaniu venovať. Na strane druhej, v súčasnosti byrokratická záťaž je to najdôležitejšie na čo si musíme dávať pozor. Máte grant ale minúť ho musíte najneskôr do konca októbra príslušného roka (a to je šibeničný termín), inak by ste to nestihli. Momentálne sa vymýšľajú aj rôzne formy verejného obstarávania, všetko sa komplikuje s cieľom efektívneho využívania pridelených finančných prostriedkov. Takže momentálne namiesto rozmýšľania nad tým čo urobiť ďalej vedecky, rozmýšľame ako administratívne a reálne minúť peniaze v súlade so zákonom a zároveň, aby sme dostali to čo potrebujeme. Na jednej strane to chápem, lebo verejnosť má právo na to, aby finančné prostriedky boli vynakladané účelne a efektívne, na strane druhej, vo vede nie je až tak veľa peňazí a nezmyselné a neefektívne míňanie peňazí, aké je možno známe z iných oblastí verejnej správy, by vedcom veľmi nepomohlo. Skrátka fungujeme trocha inak, nehovoriac o tom, že každý rok píšeme správy, aj finančné a príslušná komisia nám vždy môže neprideliť alebo znížiť financovanie na ďalší rok, ak by sa jej niečo nepozdávalo. To nikto z nás nechce, takže si naozaj dávame pozor na to čo a za koľko nakupujeme.
Čo nefunguje v slovenskom zdravotníctve?
V slovenskom zdravotníctve toho nefunguje veľa. Je tu v prvom rade veľký investičný dlh do štátnych zariadení. Myslím, že obrázky plesnivých šatní, starých postelí a chodieb v nemocniciach sú vo všeobecnosti známe. Pre mňa osobne sú záhadou platby poisťovní za výkony, ktoré nereflektujú náklady. Na strane druhej, výkonnosť zdravotníckeho personálu v štátnych zariadeniach nie je 100%. Možno ani 90% a možno ešte menej. Do toho máte ambulantnú sféru, ktorá je väčšinou súkromná, a ktorá v SR jednoznačne zlyháva. Dôvody sú rôzne, od naozaj starých a preťažených lekárov v jednotlivých okresoch až po vypočítavých lekárov, ktorým sa vlastne až tak moc ani nechce robiť, resp. chcú mať čo najmenej práce. Falošná solidarita v našich radoch je ďalším problémom. A určite by som neopomenul, že vo všeobecnosti vládne predstava u ľudí, že zdravotníctvo je zadarmo, resp. je platené z toho aké si platia poistenie. Nie je to v princípe tak. A z toho, aj keď sa to možno nezdá, pramenia mnohé iné problémy a nedorozumenia.
Čo by si zmenil v slovenskom zdravotníctve keby si mohol?
Všetko sú to nepopulárne rozhodnutia a zároveň je to beh na dlhé trate. V prvom rade ale asi vzdelávanie. Paradoxne nie lekárov a zdravotníkov, ale najmä deti na základných a stredných školách. Zmeniť učenie memorovaním na kritické a konštruktívne myslenie. Ťažká to úloha. Ďalej veľmi vítam súčasnú reformu, kde sa majú prerozdeliť nemocnice a má sa určiť spektrum výkonov, ktoré budú vykonávať. Mňa to veľmi mrzí, ale jednoducho nie je možné mať plne vybavenú nemocnicu v každom meste. V zahraničí, a bavíme sa o vyspelých krajinách, máte oblasti, kde niekoľko stovák kilometrov štvorcových nemá nemocnicu. A ľudia tam žijú. Áno, SR má inú geografiu, inú hustotu obyvateľstva, ale fakt je, že dobrá nemocnica nemôže byť na každom kroku. Faktom je, že naši lekári sú pacientmi najnavštevovanejší v rámci EU, ale zdravší určite nie sú, naopak máme jedno z najhorších zdravotníctiev. Začal by som pokojne v Bratislave, kde podľa môjho názoru treba postaviť novú nemocnicu na zelenej lúke, s dobrou infraštruktúrou (Rázsochy to nebudú), a všetky ostatné nemocnice zrušiť, prípadne nechať jednu ako „záložnú“. Keď chceme od Zvolenčanov, aby cestovali 30 km do Banskej Bystrice, tak v Bratislave tiež nemôže byť 5 nemocníc patriace Univerzitnej nemocnici a aj Bratislavčania budú musieť cestovať (pozn. príklad so Zvolenom je iba príklad súčasnej stratifikácie nemocníc, nevychádza z konkrétnej reality). Samozrejme je podmienkou aj dobudovanie dopravnej infraštruktúry, tak aby sa pacienti dostali ľahko do takejto nemocnice. Zároveň sa takáto nemocnica bude podstatne lepšie riadiť ako sa riadi teraz. Mimochodom, máme tretí rok pandémie a v rámci UNB máme aj tretieho riaditeľa. Bez ohľadu na to, či je to človek na správnom mieste alebo nie, je veľká pravdepodobnosť, že za svoje zostávajúce funkčné obdobie toho veľa už asi nestihne. Častá zmena riaditeľov v štátnych nemocniciach je asi ďalšia vec, ktorú treba zmeniť. A samozrejme postupne všetky uvedené veci, ktoré som spomínal v predchádzajúcej otázke.
Čo meníš v zdravotníctve ty z tvojej pozície?
To je asi otázka na môj personál, či niečo mením. Môžem sa ale venovať procesom, najmä vzdelávaniu a tomu, aby pacienti dostali aspoň istý štandard a nezáviselo to výlučne od práve slúžiaceho lekára, t.j. od náhody. Snažíme sa ľudí vzdelávať a tiež sa snažím priniesť vyšetrenia k pacientovi a nie pacienta k vyšetreniam. Snažíme sa robiť tzv. point-of-care ultrasonografiu, máme niekoľko biochemických analyzátorov priamo na urgente s výsledkom do niekoľkých sekúnd, prípadne minút.
Čo by si zmenil na svetovom zdravotníctve?
Na túto otázku sa naozaj necítim kompetentne odpovedať, nakoľko svetové zdravotníctvo nie je mojou doménou, ani sa tomu nevenujem. Na druhej strane, pri covidovej kríze a vakcinácii, mi veľmi chýbalo a mrzelo ma, že sa vyspelejšie štáty nepodelili s vakcínami s menej vyspelými štátmi.
Ma minister zdravotníctva z tvojho pohľadu dostatočnú silu na to aby niečo zmenil?
Minister zdravotníctva má dostatočné kompetencie na to aby veci menil. Na druhej strane, na to musí presvedčiť mnohých iných ľudí, ktorým systém môže vyhovovať a tí nebudú chcieť zmeny. V stave, v akom sme to chce ale ministra – vodcu, ktorého budú nasledovať davy, v tomto prípade odborné davy. A áno, musí ho podporiť aj vláda a následne parlament. Takého ministra asi zatiaľ nemáme, i keď tomu súčasnému sa nedá uprieť aspoň snaha.
Ortopedické úrazy na urgente? Ako zlepšiť ošetrenie a rehabilitáciu?
Ortopedických úrazov je na urgentných príjmoch asi tak tretina, z toho výrazná väčšina sú v princípe ľahké úrazy, ktoré po ošetrení môžu ísť domov. Momentálne ak treba, tak zlomenina sa zasadruje a ide sa domov. Sadrové dlahy sú štandard, používajú sa aj vo svete, dá sa to ale vyriešiť aj lepšie a modernejšie. V kontexte problémov v zdravotníctve by som ale toto nevnímal ako zásadný problém. Čo ale ako problém vnímam je, že nám priamo na oddelení chýbajú zdravotnícke pomôcky, ktoré by sme vydávali pacientom. Takto chýbajú napríklad barle a prípadne niektoré typy ortéz, ako sú napríklad ramenné ortézy po vykĺbení ramena. Barle síce pacient dostane o asi 150-200m vzdialenej lekárni, ale ako sa tam dostane po zasadrovaní je žiaľ jeho problém, ktorý nás síce zaujíma, ale nemáme v súčasnosti s tým moc čo spraviť. Podobne tak vyššie spomenuté ortézy, ktoré nemáme a ktoré sú nahradené síce dobrou alternatívou čo do fixácie, ale hlavná nevýhoda tejto alternatívy je udržiavanie, resp. neudržiavanie hygieny pod takýmto obväzom/fixáciou. Následná rehabilitácia je tiež problém. V princípe nevieme, kam pacienta poslať, určite nemá vybavený termín, a musí si všetko zistiť a najmä dohodnúť pacient sám. Online platforma, ktorá by umožňovala priamo kontakt s ošetrujúcim lekárom a rehabilitačným centrom a priame objednanie ešte v rámci pobytu pacienta na urgentnom príjme, by určite uľahčila život nám aj pacientovi. Opäť ale v kontexte súčasnej krízy v zdravotníctve, toto sú len také čerešničky. Na naozajstné čerešne treba mať najprv pevný a zdravý strom. A ten zatiaľ žiaľ nemáme.
Ďakujeme za rozhovor!
Redakcia
Foto: Archív Július Hodosy
About Author
