Výchova a vzdelávanie technicko-výrobných a zdravotníckych pracovníkov v odbore ort. protetika
Prinášame vám historický prierez vývojom a výrobou ortopedických pomôcok. Zdrojom týchto úryvkov je publikácia ,,50 rokov zdravotnej starostlivosti V ORTOPEDICKEJ PROTETIKE na Slovensku”, ktorej autorom je skúsený ortopéd a hlavný odborník pre ortopedickú protetiku na Slovensku MUDr. Ján Koreň. Každý týždeň nájdete na stránkach Ortopedického magazínu nové pokračovanie.
Výchova a vzdelávanie technicko-výrobných a zdravotníckych pracovníkov v odbore ortopedická protetika
História vzdelávania až do 70. rokov 20. storočia
V počiatkoch remeselného obdobia výroby pomôcok sa výrobní pracovníci vychovávali tak, že učni boli pridelení do dielne odbornému pracovníkovi, ktorý sa o nich staral počas celého učňovského obdobia. V začiatkoch podnikového školstva, na prelome 40. a 50. rokov, mali učňov na starosti podnikoví špecialisti, ktorí zabezpečovali odbornú a praktickú výučbu učňov. Ťažko sa im však darilo zabezpečovať aj teoretickú výučbu.
Situácia sa prechodne zlepšila v 50. rokoch, keď výchovu odborného dorastu celoštátne zabezpečoval národný podnik ORTHOPEDIA Praha v internátnej škole na zámku v Lojoviciach.
Po zrušení školy sa vzdelávanie uskutočňovalo tak, že teoretická časť sa vyučovala na stredných odborných učilištiach príbuzného zamerania, napr. ortopedickí mechanici sa učili spolu so zámočníkmi, ortopedickí bandažisti so sedlármi a brašnármi, ortopedickí obuvníci s obuvníkmi pre ručne šitú obuv. Na ilustráciu spomenieme učňovskú školu v Bratislave na Palisádach, kde sa v triede pánske krajčírstvo-obuvníctvo vyučovali bandážisti. Praktická výučba sa realizovala v PROTETIKE, n. p. (obrázky č. 221 a 222).
Táto situácia nebola dobrá, učni cestovali po rôznych pracoviskách a znižovala sa tak atraktívnosť výučby a odboru. Dôsledkom bol vysoký odliv absolventov školy a malý záujem o prijatie do učňovského pomeru. V 60. rokoch fungovala aj podniková technická škola pri PROTETIKE, n. p. (obrázky č. 223 a 224).
Vzdelávanie v 70. – 90. rokoch 20. storočia
Nepriaznivá situácia vo vzdelávaní technicko-výrobných pracovníkov nútila kompetentné orgány k jej riešeniu. V 70. rokoch bola prijatá teória, podľa ktorej sa pracovníci odboru mali rozdeliť na dve skupiny.
V prvej mali byť dielenskí pracovníci vo výrobe pomôcok, ktorí sa nedostávali do styku s pacientom. Boli to dovtedajšie učebné odbory: ortopedickí bandážisti, mechanici a ortopedickí obuvníci. Boli vychovávaní na odborných učilištiach a už pracovali vo výrobe. Problémom bolo, že títo pracovníci síce mali vynikajúce odborné znalosti potrebné na výrobu pomôcok, ale menšie medicínske znalosti, teda vedomosti z anatómie, fyziológie a vedomosti o chorobách a ich liečbe. Z uvedeného dôvodu sa primári protetických oddelení snažili dosiahnuť také vzdelávanie pracovníkov, ktorého výsledkom by boli rozsiahlejšie medicínske vedomosti absolventov. Z ich iniciatívy MZ SSR schválilo nový vzdelávací program.
V roku 1974 pri Strednej zdravotníckej škole na Záhradníckej ulici v Bratislave otvorili dvojročné pomaturitné kvalifikačné štúdium s maturitou nad úplným stredným odborným vzdelaním s maturitou. Jeho absolventmi boli ortopedickí protetici. V tomto programe bol podstatne vyšší podiel medicínskeho vzdelávania ako u technicko-výrobných pracovníkov učňovských odborov. Odstránila sa tak nedostatočná medicínska erudícia pracovníkov pracujúcich s pacientmi a zvýšila sa kvalita poskytovanej zdravotnej starostlivosti z hľadiska adekvátnosti typu vyhotovenej pomôcky vo vzťahu k zdravotnej potrebe pacienta.
Táto druhá skupina pracovníkov – ortopedickí protetici – mala za úlohu predovšetkým prácu s pacientmi, teda odoberanie mier na pomôcky, skúšanie a odovzdávanie pomôcok. Vo výrobe sa mali angažovať minimálne.
Prví absolventi ukončili nadstavbové štúdium v roku 1976 (obrázky č. 225 a 226) a nastúpili na oddelenia ortopedickej protetiky.
Z tých techničiek, ktoré nastúpili na OOP v Bratislave a pracovali na oddelení viac rokov, to boli Stanislava Nováková (vydatá Poláková), Katarína Trenková (vydatá Vasilková), Eva Kusá (vydatá Slováková), Mária Tóthová (vydatá Hrušková) a Juliana Šimoničová (vydatá Kodayová, ktorá v roku 2013 zomrela). Niektoré z nich sú na obrázku č. 227.
V roku 1980 nastúpila Daniela Skalická (vydatá Szökeová) a Katarína Speváková (vydatá Šefčíková).
Absolventi pomaturitného štúdia sa postupne stále viac zapájali do výroby pomôcok po boku dielenských pracovníkov a stali sa tak oporou pracovných tímov vo výrobe na oddeleniach ortopedickej protetiky.
Od roku 1983 sa situácia znova zlepšila, vznikol trojročný učňovský odbor – protetik so zameraním na mechaniku, bandáž a ortopedickú obuv. Po absolvovaní ďalšieho dvojročného štúdia mohol učeň ukončiť štúdium maturitou. V PROTETIKE bolo vybudované stredisko praktického vyučovania, ktoré zabezpečovalo praktickú výučbu týchto učňov a bolo odlúčeným pracoviskom Stredného odborného učilišťa odevného na Tokajíckej ulici v Bratislave. Tu sa realizovala teoretická výučba odborných pracovníkov.
V roku 1990 vyšla vo vydavateľstve Osveta Ortopedická protetika, prvá komplexná učebnica ortopedickej protetiky pre stredné zdravotné školy, odbor ortopedický protetik. Hlavným autorom bola MUDr. Blažena Brozmanová, CSc., spoluautormi MUDr. Eduard Cmunt, MUDr. Ivan Hadraba a MUDr. Ján Koreň. Učebnica podávala prehľad o jednotlivých pododboroch ortopedickej protetiky a prechádzajúc od všeobecných poznatkov k špeciálnym si kládla za cieľ skĺbiť medicínsky a technický pohľad na možnosti riešenia problematiky telesne postihnutých (Brozmanová a kolektív, Ortopedická protetika, Osveta 1990).
Ďalšia zásadná zmena vzdelávania nastala v roku 1994, keď sa skončilo učňovské vzdelávanie a odbor protetik sa premenoval na odbor ortopedický technik, k čomu sa ešte v tejto časti vrátime podrobnejšie. Vzdelávanie v odbore tak začala zabezpečovať Stredná zdravotnícka škola na Záhradníckej ulici č. 44 v Bratislave (obrázok č. 228), praktickú výučbu naďalej zabezpečovala Protetika, a. s.
Týmto prešla výučba pracovníkov odboru úplne pod rezort zdravotníctva. Udialo sa tak v súlade s celospoločenským plánom zvýšenia úrovne zdravotnej starostlivosti o pacientov s telesným postihnutím. Posilnila sa zdravotná zložka vo výrobe pomôcok a rezort zdravotníctva získal kontrolu nad vzdelávaním i riadením pracovníkov v tejto výrobe.
V roku 1994 bolo navrhnuté 3-ročné nematuritné štúdium ortopedický technik, ktoré bolo otvorené takisto na SZŠ Záhradnícka 44 v Bratislave. Zameraním sa členilo na mechaniku, bandáž a ortopedickú obuv. Trvalo do roku 1999. Toto štúdium však nenaplnilo všetky očakávania na odbornú spôsobilosť a praktické zručnosti absolventov, pričom problémom bol aj nízky vek absolventov. Títo po skončení školy už mohli pracovať s pacientmi aj napriek tomu, že niektorí mali iba 17 rokov. Preto v roku 1997 vznikol na SZŠ na Záhradníckej ulici v Bratislave štvorročný študijný odbor s maturitou pre absolventov základných škôl – ortopedický technik. Od 3. ročníka sa študenti zameriavali na ortopedickú obuv, mechaniku alebo bandáž.
Stredná zdravotnícka škola naďalej spolupracovala s PROTETIKOu a praktická výučba sa realizovala v prenajatých priestoroch vo výrobnom podniku.
Dvojročná nadstavba ortopedický technik fungovala paralelne s uvedeným štúdiom a obidve formy fungujú aj v súčasnosti.
Riaditeľkou Strednej zdravotníckej školy bola v rokoch 1991 až 2014 PhDr. Oľga Bachratá, ktorá sa významnou mierou zaslúžila o zriadenie a otvorenie študijných odborov pre vzdelávanie stredných zdravotníckych pracovníkov v ortopedickej protetike.
Koniec úryvku, pokračovanie nabudúce: Vzdelávanie po roku 2000 a v súčasnosti
Zdroj: 50 rokov zdravotnej starostlivosti V ORTOPEDICKEJ PROTETIKE, MUDr. Ján Koreň, ISBN 978-80-971725-9-6
Na základe súhlasu autora na použitie diela.
Foto: Archív fotiek MUDr. Ján Koreň