Pavol Sedlák ‒ ortopedický pacient, technik a inšpirácia pre stovky slovenských pacientov
Ako sám hovorí, ako sedemročný si nedával pozor a zrazilo ho veľké auto. Pri nehode prišiel o ľavú dolnú končatinu v predkolení. Dnes už 44-ročný skromný muž, pôvodom z malej dedinky Podhorany (pri Kežmarku), žije pri hlavnom meste, stará sa o svoju rodinu, aktívne športuje a všetky svoje skúsenosti s nosením protézy dokáže užitočne odovzdávať novým ortopedickým pacientom, keď im pripravuje a prispôsobuje pomôcky. Prečítajte si príbeh muža, ktorý pomáha pacientom nielen fyzicky, ale aj psychicky. Veď sám nosí protézu už 35 rokov.
Aké boli prvé dni a týždne po amputácii? Musí to byť v živote človeka veľmi výrazná zmena, po fyzickej aj psychickej stránke.
Pavol: Prvé dni po amputácii boli veľmi ťažké, lebo som si začal uvedomovať, že už nebudem behať, hrávať futbal, hokej, bicyklovať sa s mojimi rovesníkmi. Veru som si aj poplakal, keď som sedel doma za oknom a pozeral, ako sa všetci hrajú. Ale najhoršie to určite znášali rodičia. No mal som šťastie, že som mal dobrú rodinu, ktorá ma podržala; vždy stála pri mne a bola mi oporou. Potom, keď som dostal prvú protézu, som spravil prvé kroky, začal som sa zoznamovať s protézou a aj som začal pobehovať s chalanmi.
Napriek strate končatiny ste sa aktívne venovali športu a stále sa mu venujete. Aké športy ste robili, kam ste to dosiahli?
Pavol: Skúšal som veľa športov, ale v 14 rokoch som sa dostal do volejbalového tímu pre telesne postihnutých športovcov, ktorému som sa venoval naplno a skoro všetko išlo bokom. K mojim najväčším športovým úspechom patrí 2. miesto na paralympijských hrách v Atlante v roku 1996 vo volejbale a 3. miesto v Sydney v roku 2000.
Aké podmienky má pacient ako vy pre šport na Slovensku, alebo ako to bolo v čase, keď ste sa volejbalu venovali naplno?
Pavol: Podľa mňa podmienky na šport sú dobré. Ja som mal šťastie, že ma oslovila pani trénerka Helena Hanková, či nechcem skúsiť volejbal. Tak som to využil a začal trénovať naplno.
Po amputácii končatiny ste zrejme sám ako pacient odskúšali rôzne ortopedické pomôcky. Čo je najdôležitejšie pre pacienta s amputovanou končatinou?
Pavol: Pre ľudí po amputácii končatín je dôležitá podpora rodiny, venovať sa nejakým koníčkom a hlavne, netreba sa ľutovať, ale pozerať sa dopredu, ako sa to dá a nie, ako sa to nedá, nemôžem a rôzne výhovorky.
Akú zdravotnú pomôcku používate dnes a ako hodnotíte úroveň komfortu života, ktorý vám umožňuje táto pomôcka?
Pavol: Používam predkolennú protézu dynamickú, lebo som aktívny, lyžujem, korčuľujem, bicyklujem, hrávam volejbal, chodím na túry atď. Proste som si na protézu zvykol, mám takú, ktorá ma minimálne obmedzuje.
Vy ste ortopedický pacient a zároveň pracujete ako ortopedický technik, teda sa podieľate na meraní, skúšaní a výrobe ortopedickej pomôcky pacientovi na mieru. Ako ste sa dostali k tejto práci?
Pavol: Vyštudoval som iný odbor, ale vždy som si chcel vyrábať protézu sám. K tej práci som sa dostal náhodou, prostredníctvom známeho. Neskôr som si popri zamestnaní dokončil odbor ortopedický technik.
Čo máte rád na svojej práci?
Pavol: Prácu mám rád, lebo je kreatívna a nie je jednotvárna. Vždy sa mám v nej čo nové naučiť a mám dobrý pocit, že som niekomu pomohol do života.
Ako pacient máte možno lepšie pochopenie pre potreby pacienta, ktorému pripravujete pomôcku. Myslíte, že je to vašou výhodou?
Pavol: Samozrejme, že je to výhoda, veď už koľkokrát sa mi stalo, že prišiel pacient bez chuti do života a bolo vidno, že potrebuje podporiť. Stačilo len, keď som mu ukázal, že aj ja mám protézu a porozprával mu, čo všetko s ňou dokážem. A v momente bolo vidno, ako som ho povzbudil a dostal chuť do života, že aj s protézou sa dá plnohodnotne žiť.
Redakcia
Foto: Archív Pavol Sedlák
About Author
