Protirečenia v zdravotníckej legislatíve – časť 1: Výdaj ortopedických pomôcok a invalid. vozíkov
Protirečenia v zdravotníckej legislatíve – časť 1:
Výdaj ortopedických a rehabilitačných pomôcok a invalidných vozíkov
Cieľom tvorby právnych predpisov je pripraviť za účasti verejnosti taký právny predpis, ktorý sa stane funkčnou súčasťou vyváženého, prehľadného a stabilného právneho poriadku. Táto veta nie je práve vymyslená, ale je citáciou ustanovenia §2 ods. 1 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a Zbierke zákonov SR. Ide o zákon, ktorý upravuje základné pravidlá tvorby všeobecne záväzných právnych predpisov. Tými sú Ústava SR, ústavné zákony, zákony, nariadenia vlády SR, vyhlášky a opatrenia ministerstiev, ostatných ústredných orgánov štátnej správy, iných orgánov štátnej správy a Národnej banky Slovenska a ich vyhlasovanie v Zbierke zákonov SR.
Jedným zo základných pravidiel vymedzených spomínaným zákonom je, že právny predpis musí byť stručný a vnútorne bezrozporný.
Navyše, práva a povinnosti musí ustanovovať tak, aby dotvárali alebo rozvíjali sústavu práv a povinností v súlade s ich doterajšou štruktúrou v právnom poriadku a nestali sa vzájomne protirečivými. Je to však v skutočnosti naozaj tak?
V jednotlivých častiach tohto seriálu sa pozrieme na to, ako sú na tom s bezrozpornosťou a logickými protirečeniami niektoré časti zdravotníckej legislatívy. Obzvlášť tie, ktoré sa týkajú ortopedických pomôcok. Najskôr je však potrebné pripomenúť, že okrem už spomínaného zákona o tvorbe právnych predpisov, existuje aj zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a ústrednej štátnej správy. Podľa §19 tohto zákona ústredným orgánom štátnej správy pre zdravotnú starostlivosť, verejné zdravotné poistenie a cenovú politiku v oblasti cien výrobkov, služieb a výkonov v zdravotníctve je Ministerstvo zdravotníctva SR. Ďalej podľa §37 tohto zákona sa ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy starajú o náležitú právnu úpravu vecí patriacich do ich pôsobnosti. Okrem toho, podľa §38 ods. 3 zákona ministerstvá využívajú poznatky aj stavovských a profesijných organizácií. Zapájajú ich najmä do práce na riešení otázok koncepčnej povahy a legislatívnej povahy.
Čo z toho všetkého vyplýva?
V prvom rade to, že za náležitú právnu úpravu poskytovania zdravotnej starostlivosti, zdravotného poistenia a cenovej politiky v oblasti cien výrobkov, služieb a výkonov v zdravotníctve zo zákona zodpovedá ministerstvo zdravotníctva – čiže ústredný orgán štátnej správy, ktorého prevádzka je platená z peňazí nás všetkých. Ako si ministerstvo zdravotníctva dlhodobo plní tieto svoje zákonné povinnosti? Obsahujú niektoré právne predpisy už roky vnútorné protirečenia a rozpory? Ak áno, prečo už roky nie je ochota odstrániť ich v prospech pacientov, hoci na tieto rozpory dlhodobo a opakovane upozorňujú stavovské a profesijné organizácie? Posúďte sami.
V dnešnej prvej časti sa bližšie pozrieme na rozpory a protirečenia týkajúce sa výdaja zdravotníckych pomôcok ortopedickými technikmi.
Ortopedickí technici môžu zhotoviť oveľa zložitejšiu pomôcku na mieru, ale niektoré obdobné sériové nemôžu vydať, hoci v prípade potreby dokážu sériovú pomôcku práve oni upraviť
Odpoveď na otázku, ktoré zdravotnícke pomôcky môžu vydávať ortopedickí technici, poskytuje §20 ods. 11 zákona č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach. Podľa neho výdajňa ortopedickoprotetických zdravotníckych pomôcok na základe lekárskeho poukazu individuálne zhotovuje, opravuje, upravuje a vydáva ortopedickoprotetické zdravotnícke pomôcky. To znamená, že na jednej strane ortopedickí technici v nej na mieru zhotovujú a tiež opravujú, upravujú a vydávajú individuálne ortopedickoprotetické pomôcky (označované ako zdravotnícke pomôcky skupiny „I“). Na druhej strane pacientovi podľa indikácie predpisujúceho lekára môžu vydať aj sériové ortopedickoprotetické pomôcky (označované ako zdravotnícke pomôcky skupiny „J“). O iných skupinách pomôcok zákon v tomto prípade nehovorí. A to napriek tomu, že so zdravotnou starostlivosťou poskytovanou ortopedickými technikmi najmenej dve ďalšie skupiny zdravotníckych pomôcok neodmysliteľne súvisia. Navyše, v ostatných krajinách Európskej únie sú tieto druhy zdravotníckych pomôcok zákonnou súčasťou sortimentu poskytovaného ortopedickými technikmi. Napríklad v Nemecku ktorúkoľvek z nich v tzv. Orthopädie-Technik Sanitätshause od ortopedického technika bez problémov dostanete.
Rehabilitačné a kompenzačné pomôcky
Prvou takouto skupinou sú zdravotnícke pomôcky skupiny „K“. Tú tvoria rehabilitačné a kompenzačné pomôcky. Patria sem napríklad barly, antidekubitné a polohovacie podložky a matrace, rehabilitačné kliny pre skoliotikov, polohovacie podložky na podporu chrbtice, statické a dynamické závesy a dlahy, ale aj rôzne držadlá, madlá a sedadlá.
V praxi to znamená, že aj keď ortopedický technik je plne kvalifikovaným zdravotníckym pracovníkom, ktorý dokáže pacientovi s amputovanou končatinou zhotoviť jednu z najzložitejších ortopedických pomôcok, akou je protéza končatiny, barly mu v prípade potreby vydať nemôže. Tie však pacient najmä v prvých fázach, keď sa s protézou učí chodiť, často potrebuje. Lenže namiesto toho, aby mu mohla byť poskytnutá komplexná zdravotná starostlivosť na jednom mieste, pacient, ktorý sa na protéze ešte nenaučil poriadne chodiť, musí nezmyselne cestovať do lekárne alebo (všeobecnej) výdajne zdravotníckych pomôcok. Ak mu barly, ktoré mu v nej vydajú, náhodou nebudú dobré a bude ich potrebné upraviť, musí sa znovu vrátiť za ortopedickým technikom. Z jednoduchého dôvodu: žiadna lekáreň totiž nemá dielňu. A ani potrebné vybavenie a skúsenosti, aby mu takúto úpravu vykonala.
Za bezrozporný pritom len ťažko možno označiť fakt, že v zmysle preskripčných a indikačných obmedzení uvedených v platnom Zozname zdravotníckych pomôcok na mieru, ktorý svojím opatrením každý štvrťrok aktualizuje ministerstvo zdravotníctva, sú barly a ich súčasti (úplne logicky) uvedené ako príslušenstvo, ktoré sa vydáva k protézam priamo pri ich odovzdávaní. Podľa týchto obmedzení poistencovi s amputáciou na dolnej končatine sa v prípade potreby poskytujú nasledujúce pomôcky.
Príslušenstvo k protézam
- jeden pár nemeckých (podpazušných) bariel za dva roky alebo,
- kus podpornej paličky raz za dva roky alebo,
- jeden pár francúzskych bariel raz za dva roky alebo,
- jeden pár kanadských bariel raz za dva roky,
- osem kusov gúm na paličku raz za jeden rok,
- osem kusov gúm na barlu raz za jeden rok,
- kus protišmykový násadec na paličku alebo barlu raz za tri roky.
Akurát, že v zmysle súčasnej právnej úpravy toto príslušenstvo priamo pri odovzdaní protézy ortopedickí technici pacientom vydať nemôžu.
Podobne, ortopedickí technici dnes pacientovi nemôžu vydať ani sériový rehabilitačný klin pre skoliotikov. Aj keď kvalifikovane a oprávnene zhotovujú tým istým pacientom zložité skoliotické korzety na mieru. A vzhľadom na obsah a zameranie výučby v odbore ortopedický technik majú nepochybne širšie odborné vedomosti o skolióze, ako pre výkon svojho povolania potrebuje farmaceut v lekárni, ktorého úloha je ale v prvom rade úplne iná.
Okrem toho, ortopedickí technici pre zdravotne postihnuté deti i dospelých zhotovujú na mieru rôzne polohovacie ortézy trupu – sedačky. Napríklad do invalidných vozíkov, na sedenie v škole alebo určené na prevoz postihnutého dieťaťa autom či dokonca lietadlom. Sériovú polohovaciu podložku ale takémuto pacientovi vydať nemôžu. Rovnako, ako mu nemôžu vydať ani súvisiace zdravotnícke pomôcky druhej takejto skupiny pomôcok – skupiny „L“. Ide o invalidné vozíky, mobilné chodúľky, zdviháky a príslušenstvo k nim. Ortopedickí technici tak pacientovi ani po predchádzajúcom schválení zdravotnou poisťovňou nemôžu vydať ani invalidný vozík, do ktorého polohovaciu ortézu trupu na mieru zhotovujú. Navyše, akú má logiku, že ortopedický technik nemôže pacientovi vydať sériový zdvihák alebo mobilnú chodúľku pre postihnuté dieťa, keď je plne odborne kvalifikovaný a oprávnený na to, aby pacientovi oveľa zložitejším spôsobom takýto vertikalizačný aparát individuálne na mieru zhotovil, prispôsobil a vydal.
Stačilo by málo
Najsmutnejšie z hľadiska pacientov na tomto dnešnom stave je, že zdravotné poisťovne až do 1. 6. 2019 celé desaťročia výdaj uvedených dvoch skupín zdravotníckych pomôcok „K“ a „L“ vo výdajniach ortopedickoprotetických pomôcok akceptovali a svojim poistencom preplácali. Rovnako ako v zahraničí a bez ohľadu na nezmyselnosť dnešnej právnej úpravy. Avšak od spomínaného dátumu, kedy nadobudla účinnosť novela zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, podľa ktorej sa podkladom na úhradu poskytnutej lekárenskej starostlivosti stali výhradne elektronické dispenzačné záznamy, výdaj týchto dvoch skupín zdravotníckych pomôcok ortopedickými technikmi poisťovne akceptovať prestali.
Stačilo pritom tak málo. Len, aby ministerstvo zdravotníctva naozaj počúvalo a využívalo poznatky stavovských a profesijných organizácií a zapojilo ich do práce na riešení otázok koncepčnej a legislatívnej povahy tak, ako mu to ukladá zákon. Ale to by muselo ísť v prvom rade o pacienta.
Autor:
Mgr. Róbert Wágner, MBA, odborný konzultant Slovenskej komory ortopedických technikov
Štúdium: Filozofická fakulta UK, Bratislava, odbor Psychológia
Executive MBA in Health & Social Services, University of Leeds, Anglicko
Prax: v rokoch 1998-99 Ministerstvo zdravotníctva SR, v rokoch 2000 – 2002 odborný konzultant Svetovej banky pri MZ SR pre Projekt modernizácie rezortu zdravotníctva, od roku 2002 výkonný riaditeľ spoločnosti NEOPROT spol. s r.o., v roku 2004 spoluautor WHO publikácie Health Care Systems in Transition – Slovakia, od roku 2008 viceprezident medzinárodnej asociácie profesijných združení ortotikov a protetikov INTERBOR
Foto: ilustračné, Envato Elements
About Author
