Protirečenia v zdravotníckej legislatíve – časť 2: Poskytovanie ort. pomôcok počas hospitalizácie
Protirečenia v zdravotníckej legislatíve – časť 2:
Poskytovanie ortopedických pomôcok na mieru počas hospitalizácie
V prvej časti tohto seriálu sme sa venovali zmysluplnosti právnej úpravy v oblasti skupín zdravotníckych pomôcok, ktoré sú oprávnení vydávať ortopedickí technici. Predovšetkým z pohľadu dostupnosti komplexnej odbornej starostlivosti na jednom mieste a bez zbytočného preháňania pacienta. V dnešnej druhej časti sa pozrieme bližšie na náležitosť právnej úpravy poskytovania ortopedických pomôcok na mieru počas hospitalizácie.
Dôvody pre poskytnutie ortopedickej pomôcky na mieru počas hospitalizácie
Hlavné dôvody, pre ktoré sa ošetrujúci lekár počas hospitalizácie pacienta rozhodne predpísať mu ortopedickú pomôcku na mieru, sú v zásade dva.
Prvý dôvod je ten, že bez nasadenia danej pomôcky pacientovi ešte počas hospitalizácie je správne pokračovanie jeho liečby nemožné. Podľa §4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o poskytovaní zdravotnej starostlivosti je zdravotná starostlivosť poskytnutá správne vtedy, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby. A zároveň sa zabezpečí včasná a účinná liečba s cieľom uzdravenia alebo zlepšenia stavu osoby. To všetko pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy a v súlade so štandardnými terapeutickými postupmi. Samozrejme, pri zohľadnení individuálneho stavu pacienta. Navyše, podľa §3 ods. 2 zákona sa medzi opodstatnené zdravotné výkony radia tie, ktoré vedú k vyliečeniu alebo zmierneniu choroby. A tiež tie, ktoré zabránia jej zhoršeniu.
Druhý dôvod pre poskytnutie pomôcky na mieru počas hospitalizácie je obvykle ten, že rovnaká sériová neposkytuje liečebný prínos primeraný diagnóze obejktívne stanovenej lekárom. Avšak pomerne často aj preto, lebo sériová pomôcka na rovnaký účel ani neexistuje.
Najčastejšie aplikované ortopedické pomôcky počas hospitalizácie
Poúrazové korzety
Medzi najčastejšie ortopedické pomôcky aplikované počas hospitalizácie patria poúrazové korzety. Tie sa nasadzujú pacientovi v ľahu na lôžku, aby sa následne s korzetom mohol postaviť. K bežným a pomerne častým úrazom, pri ktorých sa takýto korzet aplikuje, patria fraktúry jedného alebo viacerých stavcov chrbtice. Pooperačné korzety sa v prípade potreby indikujú aj po operačných zákrokoch v oblasti chrbtice.
Plastové dlahy
Podobne pri niektorých repozičných operačných zákrokoch je potrebné, aby ortéza na mieru bola pacientovi nasadená priamo na operačnej sále pod dohľadom lekára. Pre pacienta totiž len sadrová dlaha nie je vždy vhodná. Veľakrát hlavne z dôvodu následnej starostlivosti o postihnutú časť tela. V záujme zdravotného stavu pacienta sa preto lekár v takýchto prípadoch rozhodne napríklad pre plastovú dlahu. Takáto plastová dlaha – ortéza je ľahká, hygienicky udržiavateľná a lekárovi umožňuje bezproblémovú kontrolu operačnej rany.
Peroneálne ortézy po cievnej mozgovej príhode
Okrem toho, pacienti po NCMP (čiže náhlej cievnej mozgovej príhode) bývajú často po stabilizovaní zdravotného stavu prevezení na rehabilitačné oddelenie. Tam sú pre ďalšiu úspešnú liečbu zameranú na návrat do bežného života odkázaní na ortopedickú pomôcku na mieru. Na to, aby sa takýto pacient vôbec mohol začať učiť znovu postaviť a robiť prvé kroky po prekonanom závažnom postihnutí mozgu, potrebuje väčšinou jednoduchú ortopedickú pomôcku, ktorá mu tento preňho veľmi významný krok pomôže vykonať. Môže ňou byť napríklad jednoduchý peroneálny ťah. Ten za pacienta dvíha špičku jeho chodidla, aby sa nepotkýnal. Prípadne pri ťažších postihnutia musí byť pacientovi aplikovaná peroneálna ortéza.
Iste, v najjednoduchšom prevedení peroneálny ťah existuje aj ako kategorizovaná sériová pomôcka. Lekár by ju teda teoreticky mohol predpísať na objednávku z nemocničnej lekárne. Lenže v realite nemocničná lekáreň, ani jej zamestnanci (farmaceuti a farmaceutickí laboranti a dokonca ani laboranti pre sériové zdravotnícke pomôcky) nemajú žiadne vybavenie a ani potrebné odborné vedomosti a praktické skúsenosti, aby takúto ortopedickú pomôcku pacientovi na lôžku požadovaným spôsobom upravili.
Čo je potom výsledkom?
Výsledkom je to, že prakticky denne môžete na ulici stretnúť človeka, ktorý prekonal takéto závažné postihnutie. Človeka pohybujúceho sa len s veľkou námahou, bez akejkoľvek základnej ortopedickej pomôcky. Pritom už samotná rehabilitácia po NCMP by mala prebiehať s nasadenou pomôckou. A to preto, aby sa ju pacient ešte počas obdobia stráveného v nemocnici mohol naučiť používať.
Lekár počas hospitalizácie niektoré zdravotnícke pomôcky predpísať nemôže
Rovnako veľkým problémom pre pacientov je tiež fakt, že v zmysle dnešnej právnej úpravy lekár nemôže už počas hospitalizácie predpísať aj iné zdravotnícke pomôcky. Ide o pomôcky, ktoré pacient bude nevyhnutne potrebovať po návrate do domáceho prostredia. Napríklad polohovacie postele – problém, na ktorý zdravotné sestry poukazujú už dlhodobo. Totiž, podľa §119 ods. 3 zákona o liekoch a zdravotníckych pomôckach, predpisujúci lekár v ústavnom zdravotníckom zariadení je pomôcku oprávnený predpísať na lekársky poukaz až pri prepustení pacienta z nemocnice. Vydanie takejto polohovacej postele pacientovi však podlieha predchádzajúcemu súhlasu revízneho lekára príslušnej zdravotnej poisťovne, v ktorej je pacient poistený.
Ako to potom vyzerá v realite?
Ak by sa aj v realite rodinným príslušníkom pacienta podarilo získať od revízneho lekára súhlas už v deň prepustenia z nemocnice, polohovaciu posteľ ešte stále nemajú. Po získaní súhlasu si ju najskôr musia objednať v niektorej verejnej lekárni alebo (všeobecnej) výdajni zdravotníckych pomôcok. A potom čakať, kým im ju domov privezú. Toto čakanie aj pri výnimočnej snahe všetkých zúčastnených trvá minimálne niekoľko dní. Akurát príbuzní majú doma pacienta, ktorý polohovaciu posteľ nevyhnutne potrebuje, aby sa jeho zdravotný stav nezhoršil. Lenže nedokážu s tým urobiť nič.
Príbuzní veľakrát potrebujú čas
Príbuzní, ktorí sa idú v domácom prostredí starať o ťažko chorého, potrebujú na vytvorenie podmienok pre jeho opateru určitý čas. To je ale veľmi ťažké, keď už takéhoto pacienta máte doma. A bezmocne čakáte, kým jeho zdravotná poisťovňa preňho schváli životne dôležitú zdravotnícku pomôcku. Alebo v lepšom prípade, kým vám ju po objednaní z lekárne alebo výdajne dodajú. Stačilo by pritom tak málo. Umožniť lekárovi aj počas hospitalizácie predpísať polohovaciu posteľ, antidekubitný matrac, vertikalizačný aparát na chôdzu alebo invalidný vozík. Aby tí, ktorí sa o svojho blízkeho budú starať, mohli všetko vopred pripraviť. Pripraviť tak, aby túto významnú zmenu v živote ich blízkeho (ale aj ich samotných) mohli čo najlepšie zvládnuť. Taká je dnes realita pri ošetrovaní pacientov.
Čo hovorí zdravotnícka legislatíva o predpisovaní pomôcok počas hospitalizácie
Predpisovanie pomôcok počas hospitalizácie upravuje §119 ods. 3 zákona č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach. Podľa neho predpisujúci lekár v ústavnom zdravotníckom zariadení predpisuje zdravotnícku pomôcku na objednávku v listinnej alebo elektronickej podobe. Na lekársky poukaz ju v ústavnej starostlivosti môže predpísať len pri poskytovaní ústavnej pohotovostnej služby.
Zároveň však podľa preskripčných obmedzení uvedených v Opatrení MZ SR č. S11219-OL-2011 (Zoznam zdravotníckych pomôcok na mieru): Individuálne zhotovená zdravotnícka pomôcka sa predpisuje na lekársky poukaz a odovzdáva sa pacientovi aj počas poskytovania ústavnej zdravotnej starostlivosti vtedy, ak je pomôcka nevyhnutne potrebná na pokračovanie zdravotnej starostlivosti a pri potrebe prispôsobenia sa pacienta na zdravotnícku pomôcku.
V čom spočíva protirečenie?
Protirečenie spočíva v tom, že lekár by mal ortopedickú pomôcku na mieru predpísať počas hospitalizácie na objednávku. Lenže výdajňa takúto pomôcku môže vydať len na základe lekárskeho poukazu. Lekár, ktorý na lôžku ošetruje pacienta, má zvyčajne dva kódy pridelené Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ÚDZS). Na základe týchto kódov môže predpisovať lieky a zdravotnícke pomôcky. Jeden kód je kódom lôžkového oddelenia, kým ten druhý je tzv. ambulantný kód. Na ambulantný kód lekár ortopedickú pomôcku na mieru počas hospitalizácie predpísať nemôže. Hospitalizovaný pacient totiž leží na lôžku, nie v ambulancii. Ak by však lekár počas hospitalizácie pomôcku na mieru predpísal na lekársky poukaz na kód lôžkového oddelenia, zdravotná poisťovňa ju nepreplatí. Bez ohľadu na to, že ju pacient opodstatnene potrebuje. Zákon lekárovi káže, aby počas hospitalizácie pomôcky predpisoval na objednávku, a nie na lekársky poukaz. Takže by sa to dalo jednoducho uzavrieť s tým, že chybu urobil lekár.
Ibaže zákon o liekoch a zdravotníckych pomôckach v §20 ods. 11 veľmi jednoznačne vymedzuje, že výdajňa ortopedickoprotetických zdravotníckych pomôcok individuálne zhotovuje, opravuje, upravuje a vydáva ortopedickoprotetické zdravotnícke pomôcky – a teraz pozor – na základe lekárskeho poukazu. Takže akákoľvek listinná či elektronická objednávka na poúrazový korzet alebo peroneálnu ortézu vystavená lekárom lôžkového oddelenia je pre výdajňu irelevantná. Výdajňa na základe nemocničnej objednávky, ktorá je primárne určená na objednanie lieku alebo sériovej pomôcky z nemocničnej lekárne, a nie od iného verejného poskytovateľa lekárenskej starostlivosti, nevyhnutnú pomôcku pacientovi zhotoviť a vydať počas hospitalizácie nemôže. Iba ak by si ju zaplatil sám. Načo si ale potom povinne platí verejné zdravotné poistenie?
V každom prípade je zrejmé, že zákon č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach už desať rokov nie je v súlade s princípmi, ktoré pre tvorbu právnych predpisov vymedzuje zákon č. 400/2015 Z. z. Obsahuje totiž vnútorné rozpory a protirečenia, na ktoré v konečnom dôsledku doplácajú pacienti. A o tom, kto bezvýhradne zo zákona zodpovedá za to, aby táto právna úprava poskytovania zdravotnej starostlivosti bola náležitá, a nie protirečivá, sme si povedali už minule, v úvode prvej časti.
Poistenec na prvom mieste, hlavne v septembri
Okrem toho, zdravotné poisťovne s obľubou deklarujú, že im záleží na svojich poistencoch. Obzvlášť tesne pred skončením prepoisťovacieho obdobia, teda každoročne pred 30. septembrom. V uvedených prípadoch by zdravotné poisťovne mali mať nespochybniteľný záujem na tom, aby ich poistencom bola počas hospitalizácie poskytnutá náležitá zdravotná starostlivosť. Aj na tom, aby im bola poskytnutá správne. Koniec-koncov, ak by lekár na lôžkovom oddelení predpísal pomôcku na mieru na objednávku, nestálo by ich to ani euro navyše. Dôvod je jednoduchý: na objednávku (na rozdiel od lekárskeho poukazu) by ju výdajni musela uhradiť nemocnica z platieb za hospitalizáciu, a nie zdravotná poisťovňa. Lenže výdajňa a tým aj ortopedický technik pomôcku na mieru na objednávku v súlade so zákonom vydať nemôžu. Lekár pokračovať v správnej liečbe bez pomôcky tak isto nie. V minulosti však veľakrát pacienta spoločne ošetrili aj tak.
A výsledok?
Pre niektorých predstaviteľov niektorých zdravotných poisťovní a ministerstva zdravotníctva je jednoduchšie označiť zdravotníckych pracovníkov za podvodníkov a udeliť im pokutu aj za to, že pacienta pomôckou ošetrili už počas hospitalizácie, kedy ju nevyhnutne potreboval. Pritom by stačilo, ak by sa ministerstvo zdravotníctva v súlade so svojimi zákonnými povinnosťami postaralo o náležitú právnu úpravu poskytovania zdravotnej starostlivosti.
Najjednoduchšie a najúčelnejšie riešenie
Pre poriadok treba objektívne priznať, že niektoré zdravotné poisťovne v minulosti ako riešenie prejavili ochotu navýšiť nemocniciam platby za hospitalizáciu, ak by ministerstvo zdravotníctva legislatívne doriešilo predpisovanie pomôcok počas hospitalizácie na objednávky. Bolo by to však skutočne to najjednoduchšie a najúčelnejšie riešenie v prospech pacientov?
Predpokladajme, že by zdravotné poisťovne nemocniciam navýšili platby za hospitalizáciu, aby z nich nemocnice dokázali pokryť náklady na úhradu predpísaných pomôcok počas hospitalizácie. S najväčšou pravdepodobnosťou by ich navýšili o nejakú paušálnu sumu. Dostala by sa ale táto suma naozaj vo forme pomôcok nevyhnutných počas hospitalizácie k pacientom? Alebo by vedenia nemocníc tieto navýšené platby využili inak a vo večne podvyživenom zdravotníctve ich radšej „rozpustili“ v bežnej prevádzke? Obzvlášť, ak existuje dosť dôvodov pochybovať o tom, do akej miery jednotlivé zdravotné poisťovne pri dohodovaní výšky úhrad s nemocnicami vychádzajú z akéhokoľvek nezávislého a objektívneho posúdenia ich skutočných ekonomicky oprávnených nákladov.
Ak by však ministerstvo zdravotníctva zabezpečilo náležitú právnu úpravu veľmi jednoducho tým, že by terajšie ustanovenie o predpisovaní pomôcok na mieru počas hospitalizácie zo svojho opatrenia, ktorým vydáva Zoznam zdravotníckych pomôcok na mieru, presunulo do zákona, alebo iba proste do zákona doplnilo, že predpisujúci lekár počas ústavnej starostlivosti môže pomôcku predpísať nielen na objednávku, ale aj na lekársky poukaz, k uvedenému „rozpusteniu“ peňazí v prevádzke nemocníc by nemohlo dôjsť. A nemožno pochybovať o tom, že takéto nakladanie s prostriedkami verejného zdravotného poistenia zo strany ktorejkoľvek zdravotnej poisťovne by bolo jednoznačne účelnejšie a hospodárnejšie.
Prečo?
Zdravotné poisťovne by totiž výdajniam uhradili len presne a detailne vykalkulovanú cenu zhotovenej a poskytnutej pomôcky. Nie nejakú paušálnu sumu, o ktorú by navýšili platby nemocniciam, a ktorá by na pomôcky pre pacientov nakoniec vôbec nemusela byť použitá. Navyše, systém úhrad lekárenskej starostlivosti výhradne na základe dispenzačných záznamov vytvorených k lekárskym poukazom od júna 2019 už v rámci elektronického zdravotníctva funguje. Zavedenie iného mechanizmu úhrad na základe objednávok by tak znamenalo plytvanie novými desiatkami tisíc eur zbytočne vynaloženými na ďalšie programovanie dnes neexistujúcich procesov v elektronickom zdravotníctve. A to ako na strane poskytovateľov, ktorí by ich nakoniec tak či tak boli nútení ako ekonomicky oprávnené náklady premietnuť do svojich cien, tak aj na strane štátu a zdravotných poisťovní.
Protirečenia by nemuseli pacientom komplikovať život
Opäť, aj v tomto prípade, by stačilo tak málo. Keby ministerstvo zdravotníctva naozaj počúvalo a využívalo poznatky stavovských a profesijných organizácií a zapojilo ich do práce na riešení otázok koncepčnej a legislatívnej povahy tak, ako mu ukladá zákon. Okrem toho by tiež stačilo, keby niektoré zdravotné poisťovne boli ochotné dohodnúť sa so všetkými poskytovateľmi na jednoznačných zmluvných podmienkach, ktoré poskytnutie zdravotnej starostlivosti aj v takýchto protirečivých situáciách vopred vyriešia v prospech pacienta. A nie iba v prospech následných pokút, ktoré poisťovni zvýšia zisk alebo znížia stratu. Ale to by zase muselo ísť v prvom rade najskôr o pacienta.
Autor:
Mgr. Róbert Wágner, MBA, odborný konzultant Slovenskej komory ortopedických technikov
Štúdium: Filozofická fakulta UK, Bratislava, odbor Psychológia
Executive MBA in Health & Social Services, University of Leeds, Anglicko
Prax:
V rokoch 1998-99 Ministerstvo zdravotníctva SR.
V rokoch 2000 – 2002 odborný konzultant Svetovej banky pri MZ SR pre Projekt modernizácie rezortu zdravotníctva.
Od roku 2002 výkonný riaditeľ spoločnosti NEOPROT spol. s r.o..
V roku 2004 spoluautor WHO publikácie Health Care Systems in Transition – Slovakia.
Od roku 2008 viceprezident medzinárodnej asociácie profesijných združení ortotikov a protetikov INTERBOR.
Foto: ilustračné, Envato Elements
About Author
