DIEL 2: Traumatické poškodenie C chrbtice a ramena

Fixačný záves hornej končatiny na mieru Zdroj: Protea
Toto je druhý diel seriálu ,,U ortopéda”. Odborný článok pripravil MUDr. Emil Huraj, CSc.. Postupne prechádzame ľudské telo podľa topografickej anatómie. Dnes sa venujeme traumatickému poškodeniu C chrbtice a ramena.
Pochopenie tejto rozsiahlej a zložitej problematiky nie je možné bez znalosti funkčnej anatómie danej oblasti. Na chrbtici sa spojenie 2 susediacich stavcov pomocou intervertebrálnej platničky a synovialnych intervertebrálnych kĺbov nazýva funkčnou jednotkou. Na cervikálnej chrbtici je ich 8 ( z toho prvé, druhé a posledné sú osobitné , nakoľko majú rozdielnu anatomickú stavbu ). Spojenie siedmeho krčného stavca s prvým hrudným je taktiež špecifické vzhľadom na orientáciu kĺbnych plošiek a intervertebrálneho disku. Ku kostným štruktúram je potrebné priradiť mäkké tkanivá: hlbokú fasciu, svaly, ligamentá, synóviu intervertebrálych kĺbov a už spomenuté medzistavcové platničky.
Pri posudzovaní traumatického poškodenia je pri základnej zobrazovacej metóde (RTG) potrebné – najmä v prípadoch dislokácie – posúdiť líniu tiel stavcov v rámci krčnej lordózy, kardinálne je posúdenie prípadného útlaku miešenho kanála.

Stabilita je určená vzťahom 3 segmentov tela stavca, z ktorých prvým je predné pozdĺžne ligamentum a predné 2/3 vlastného tela stvca. Druhý segment tvorí zadná tretina tela stavca so zadným pozdĺžnym ligamentom, no a tretí je tvorený zadnými štruktúrami stavca ( oblúk, kĺbne plôšky a výbežky stvca ). Pokiaľ sú postihnuté aspoň 2 horespomenuté segmenty ide o nestabilné traumatické poškodenie. (Každá uhlová deformita viac ako 11 stupňov , alebo posun o viac ako 3,5 mm znamená instabilitu oblasti).

K traumatickým poškodeniam može v destve patriť rotačná subluxácia C1 voči C2, ďalej pôrodné a peripôrodné poškodenia brachiálneho plexu (Erbova alebo Klumpke paréza / plégia ). V dospelosti sú to hlavne následky rotačno – distenčných mechanizmov pôsobiacich na krčnú chrbticu ( tzv. sprains and strains ), ktoré v závislosti na intenzite , stupni ochrany svalovým napätím, pozíciou hlavy v momente impaktu sú schopné poškodiť ktorúkoľvek zo štruktúr krku. Väčšinou ide o kombináciu mechanických vplyvov – veľmi časté sú pri autombilových alebo športových úrazoch/nehodách.
Liečba
Okrem chirurgickej, keď si to situácia vyžaduje – závisí od stability poškodenia. Býva konzervatívna v úzkej spolupráci s ortopedickými technikmi a nevyhnutnou rehabilitáciou v rámci postraumatického managementu pacienta. Variantou tohto stavu je tzv Burnerov syndróm u atlétov a hráčov loptových hier.
Cervikálne fraktúry, dislokácie a subluxácie si vyžadujú exaktné posúdenie zobrazovacími metódami ( CT , MRI a pod. ) Posúdenie stability poranenia je rozhodujúce pri výbere liečebného postupu ( posúdenie neurologického stavu je samozrejmosťou).Jednotlivé úrovne majú svoje osobitnosti, najčastejšie sa používa tzv halo-trakcia/ fixáce , časté sú aj operačné stabilizácie.

Pokial sme konštatovali nutnosť brať do úvahy anatomické osobitnosti C chrbtice, tak u ramenného kĺbu to platí bezo zbytku. Tento guľovitý kĺb s extrémnou pohyblivosťou je vzhľadom na svoju stavbu pomerne vulnerabilný.Plytká jamka na scapule je doplnená o labrum glenoidu a tzv. rotátorovú manžetu pozostávajúcu zo šliach 4 svalov: subscapulárneho, supra – a infraspinátného a šľachy svalu teres minor. Stabilita je umocnená 3 ligamentami ( v hornej, strednej a dolnej časti predného púzdra ) . V zadnej časti sa ligamentum nenachádza. Dôležitou štruktúrou je subacromiálna burza, táto a ostatné špecifiká ramenného klbu (acromioklavikulány klb, sternoklavikulárny klb ako aj spojenie lopatky s hrudníkom) spadajú mimo rámec tohto príspevku.
V rámci tramatického poškodenia je však potrebné o nich vedieť a myslieť na ne pri diagnostikovaní poškodenia tejto oblasti. (Napr. rôzne stupne poškodenia a následnej dislokácie acromioklavulárneho a sternoklavikulárneho spojenia )
Akútna dislokácia glenohumerálneho klbu je pomere častá ( viac ako 90 % je predných luxácií, je však aj zriedkavý obraz tzv. dolnej luxácie, taktiež zadné luxácie nebývajú časté, u detí sa tento stav prakticky nevyskytuje ). Luxácie sú kombinované aj s kostnými zlomeninami, tieto často rozhodujú o spôsobe liečby. Táto je v princípe konzervatívna, je známych niekoľko repozičných techník, ktoré pri dostatočnej analgéze v rukách skúseného terapeuta môžu priniesť „ zázračnú“ úľavu ubolenému pacientovi. Dostatočná a dostatočne dlhá fixácia luxácie sú najúčinnejšou prevenciou tzv. habituálnych luxácii, ktoré sú častou komplikáciou neodborného alebo neadekvátneho ošetrenia.

Zlomeniny klavikuly si väčšinou u detí vyžadujú konzervatívny postup, prevládajúce fukčné a hlavne kozmetické hľadisko vyžaduje operačnú stabilizáciu ( u dospelých je pravidlom ).

Zlomeniny horného konca ramennej kosti budú prezentované v osobitnom príspevku.
Všeobecne pri akomkoľvek úraze, nevynímajúc úrazy krčnej chrbtice a ramena musí byť pacient vybavený ortopedickoprotetickou pomôckou čo najrýchlejšie. Preto sú tieto pomôcky často krát aplikované priamo na nemocničnom lôžku. V týchto prípadoch ortopedický technik príde priamo na nemocničné oddelenie, kde pomôcku aplikuje. Vzhľadom na to, že v týchto prípadoch musí tento proces prebehnúť veľmi rýchlo, existujú tzv. modulárne alebo stavebnicové ortézy. Už podľa názvu jej zrejmé, že ide o polotovary, ktoré sa vyrábajú v rôznych veľkostiach a úlohou ortopedického technika je pomôcku správne nastaviť a upraviť podľa anatomických parametrov pacienta tak, aby pomôcka spĺňala požadovaný liečebný účinok. Samozrejme, nie vždy je možné vybaviť pacienta týmto druhom pomôcky, ale ortopedický technik musí pomôcku vyrobiť úplne na mieru.

Pri poúrazových ortézach je častokrát používaný špeciálny materiál, ktorý patrí medzi nízkoteplotné termoplasty, teda dá sa tvarovať pri veľmi nízkych teplotách, cca v 60° teplom vodnom kúpeli alebo za použitia horko vzdušnej pištole. Vtedy dokážeme priamo pri lôžku pacienta s potrebným vybavením pomôcku vyrobiť priamo na jeho tele.
Autor článku:
lekár, ortopéd (Šnop, n.o.)